Do materskej škôlky prišiel nový chlapček – Maťko. Od ostatných detí sa odlišoval v tom, že sa narodil s Downovým syndrómom. Spočiatku reakcie hlavne rodičov boli rôzne – rozpačité, aj odmietavé. Ale mnohí svojim zdravým deťom vysvetľovali, že „Maťko je iný, a že nevie ešte robiť to, čo vedia oni, ale veľmi sa to chce naučiť. A nemusia mu v tom pomáhať len pani učiteľky, ale aj kamaráti...“
            Keď sa konalo rodičovské združenie, prišli aj Maťkovi rodičia. Porozprávali o svojom dieťati. O tom, aké je a ako sa správa. A všetci počúvali v nemom úžase. Pochopili, že majú medzi sebou dvoch skvelých rodičov, ktorí sa rozhodli bojovať o život tohto bezbranného stvorenia. A keď rodičia skončili svoje „vyznanie“, všetci im spontánne zatlieskali.
            Maťka si deti rýchlo obľúbili. Vedel úprimne rozdávať to, čo mal – pohladenie, úsmev a svoje „blablabla“. Keď boli na prechádzke, všetci ho chceli držať za ruku. Hádka sa strhla aj vtedy, keď bolo treba ukladať pyžamká, lebo toľkí chceli Maťkovi pomôcť. Postupne sa naučil jesť, obliekať a niečo aj povedať. Najrýchlejšie sa naučil mená dievčat – veď tie mu pomáhali najviac.
            Raz zaznelo z jeho úst: „Damina, poď!“ To bolo meno pani učiteľky. Tá sa neveriacky ešte raz spýtala: „Maťko, čo si to povedal?“ lebo svoje meno ešte z jeho úst nepočula vysloviť. A on, tlieskajúc rukami, radujúc sa svojmu novému úspechu, zopakoval: „Damina, poď!“ a tuho ju objal.
            A ona, sestra Damiána, plakala radosťou. Toľkokrát ju takto oslovovali ostatné deti, pripadalo jej to také samozrejmé, no od Maťka to bolo úplne iné. Celá trieda sa hneď zhŕkla okolo šťastím žiariaceho Maťka a tešili sa spoločne.
            Pani učiteľka v ten deň pocítila, aký veľký dar dostali v Maťkovi. Ako ich učí radovať sa z maličkostí a ako ich všetkých jeho úprimná láska odzbrojuje. Premôže dokonca aj Filipka, chlapčeka, ktorý má problém s agresivitou, a tak je často sám. Nie však päsťami, ale jednoducho tým, že „je“. Maťko, ktorý keď sa k Filipkovi priblíži, pozrie sa na neho a pohladí... a Filipko zjemnie a pohladenie mu vráti.
            Maťko, ako hovorí pani učiteľka, patrí k najväčším učiteľom v ich materskej škôlke, hoci on sám o tom nevie.
            „Iných“ ľudí – pritom to nemusia byť len mentálne postihnutí – je medzi nami viac. Pootvoriť dvere do ich sveta nemusí byť pohodlné ani jednoduché. Častokrát však vedia byť, na naše prekvapenie, skvelými učiteľmi či spoločníkmi na ceste prežívania všedných dní.

                                                                                                 (zdroj: blog Marcely Bagínovej)